PEŠÁVÁR

aj jedno je veľa
dve sú až príliš
v škole sa strieľa
raz, dva, tri, štyri…

tisíc dier v stenách
zo sedem samopalov
tisíc dier v telách
mizne z nich teplo

iba chvíľu potom
v bielej plachte sa spí
telá skosené jak tráva
sviečky horia, dohoreli

dve by boli veľa
ale jednostotridsať?
to sa pochopiť nedá
to sa nevysvetlí nijak

toto káže boh?
takého ja môžem…
toto káže aláh?
takých ja môžem…

v decembri v pešáváre
nebo zatvorilo oči
otočilo sa chrbtom
v decembri v pešáváre

KLAVÍR

celý svoj život
na vlnách oceánu
jeho domov je loď

otca nikdy nemal
len starý klavír
jeho matka je hudba

noty miesto mapy
a príbehy ľudí
tým sa on živí

od brehu k brehu
bojí sa vystúpiť
jeho hranicou je strach

že ako stratil otčima
ako stratil tanečnicu
ako stratil priateľa
že ako stratil, všetkých stratil

keď vyjde na pevninu
stratí aj tú poslednú istotu
že tie horizonty ho zabijú

prvý schod, druhý schod, tretí schod
ďalej to nejde, ďalej sa nedá
vojna sa skončila, doslúžila loď
sedí na dynamite, sedí, hrá a spieva

NEDÁ SA SVIETIŤ

lúče svetla
z iného sveta
kde nie je čas
kde je len nečas
mesiac ich odrazí
padnú na sietnicu
zamrazí nás

aj kráľ slepých
otvára oko
vyzerá zblednutý
vyzerá z priekopy
skôr než začal
koniec nastal
chápe, už pochopil

z klbka hadov
povstanú ľudia
zemepis naruby
dejepis pred nimi
dejiny rýchle jak…
brat brata, človek človeku
také sú noviny

boh tu už nebýva
ak aj bol, zabudol
iba pach pekiel
zápach po síre
prechodný pobyt
na inej adrese
v zlom vesmíre

a za toho boha…
neni toho boha…
čo by to zastavil…

POSLEDNÁ MOŽNOSŤ

život samá zloba
svet plný bolesti
do toho hudba
len hreje a hrá
na správnu strunu
zo súhvezdia orion
sto svetelných rokov
počuť iba jeden tón…

ten tón je možnosť
ten tón je mier

samota najhoršia na svete
v bolestiplnom živote
muzika, ty hrej a hraj
tú našu molovú
poslednému zúfalcovi
na modrú planétu
zničenú a stratenú
na samom okraji vesmíru

ten tón je mier
posledná možnosť

SEDEM SMRTEĽNÝCH

za siedmimi horami
sedem hriechov
slastne a smrteľne
za siedmou riekou

scéna ako z hororu
v špinavom meste
krásku v rukách Zviera
v nepriestrelnej veste

vo dverách hostinca
nepríčetný pohľad
v ňom rozsudok smrti
ale nehrá sa na boha

„som plný zla a prázdnoty
a musím to zo seba dostať von
a všetko je prejavom niečoho“

čo???
chlapi trikrát zvolali
čoho???
čierne oči plakali
nie!!!
čierne oči išli spať
prečo???
hádanka, hlavolam

nechcel im ublížiť
ani muche, ani za mak
čo mal však robit
keď nemohol inak?

šesť guliek zo striebra
každá za jeden hriech
už ostáva len posledná
nabije a zabije

kde bolo tam bolo
potok krvi, sedem tiel
a v tých telách olovo
do večných lovíšť odišiel

pamätaj:
nevie sa čoho, ale všetko
je prejavom niečoho